O hokeji

Tak sme neskutočne postúpili do semifinále. Cez Američanov. Myslím, že po štvrtku rapídne stúpne počet samovrážd v USA. Nielen, že sa im rúca ekonomika a vybaviť si kreditku je ťažšia úloha, než dostať sa s bicyklom na Mars, ale ich 20tka prehrala v štvrťfinále s dákymi Rusmi z neexistujúcej krajiny. Že Slovensko. To ste niekedy počuli? To je niekde v Afrike? A čože nie sú čierni, šak v Afrike to je, right?

Sobotu sme si vyšli do mesta, ale bola neskutočná zima a keďže si väčšina z nás dala novoročné predsavzatie nechlastať, tak ani chlapi nestáli za to. Šli sme teda k Američanke a pustili sme si hokej. Jej rodičia sa ešte nevrátili zo Silvestrovskej lyžovačky, čo vzhľadom na nedostatok snehu nedáva celkom zmysel, ale boli sme rady, že sme mali celý dom pre seba.

„Zabi ho!“ kričala Američanka, pričom vyskočila zo sedadla a hromžila rukou zaťatou v päsť, keď sme sa náhodou ocitli pred Švédskou bránkou. Keď sme dali prvý gól, otvorila šampanské, ktoré sme nevypili na Silvestra.

„Bože, ja sa tak teším na máj.“ Povedala mi so zasneným pohľadom. „Bude sranda.“ Určite myslela majstrovstvá sveta v hokeji A-tímu.

„Budú štátnice. A bakalárky. A bohviečo ešte.“

„Vravím,“ otočila sa na mňa, „bude sranda.“

Aj ke¬ď si nezahráme vo finále, tak sme vyhrali. Trochu sme sa pripili a nadávali na Švédov, Slovákov aj Kanaďanov. Ale predsavzatie nám vydržalo najmenej 24 hodín. A ak dobre rátam najviac 48.