V nekrestansku hodinu nacupitam do bielomodrej budovy na svoju pravidelnu tristvrtehodinku telesneho utrpenia.
"Neboli to?" pyta sa ma Zuzka. Otvaram usta na odpoved, no hlaska nevydam. Sustredujem vsetku energiu na udrzanie slziciek, ktore mi vhrknu do oci zakazdym, co mi Zuzka oddeluje svaly od kosti a nasledne, velmi neochotne vracia na spravnu poziciu. Zuzka, Zuzicka, znela tak drobne a nezne. Kto mohol tusit ze je odomna o hlavu vyssia, poriadny kus zeny, co by ma v momente mohol zlomit vpol.
Vo chvilach psychickeho vypatia vyhladavam telesnu bolest. Vraj rovnovaha tela a ducha. Ani toto nestaci...
