Stojim v kupeli a rozmyslam, preco nechce ist domov. Ta postel je jednoznacne primala pre nas dvoch. Zatnem zuby a zalahnem. Vsak o par hodin mam uplne bezvyznamne stretnutie. Idem na kavicku s HR Manazerkou z jednej z najvacsich narodnych firiem. Som zufalo nezamestnana. Ved rozhoduje sa iba o mojej buducnosti v tejto krajine. Iba asi o dalsich 5 rokov mojho zivota. Kludne vymenim spanok za celovecerny koncert roznych stupnov chrapania.
Mam strasnu chut na ten kolac, ktory som schovala v spajzi. Nie, nie je to len kvoli tomu, ze sa chcem nacpavat v klude a bez sudiacich oci ostatnych. Problem je v tom, ze ten kolac mi upiekol iny typek.
Zacinam tusit, v com je jeho problem. Akonahle mi podal ten kolacik, stratila som voci nemu vsetok respekt.
Nevadi, kolac je fantasticky. Ale ja ho nechcem. Vlastne nechcem ani toho, ktory tu lezi vedla mna a rozhodol sa prenocovat. Nechcem byt hnusna, odsuloz si, co treba a potom sa prac z mojho domu! To nie je moj styl. Vlastne nic z toho, co sa prave deje nie je moj styl.
Do toho sa Dream boy snazi byt mily. Ale takym jeho svojskym sposobom, ze ma s kazdou vetou iba vytoci do vyvrtky. Ach nechapem, co som si myslela, cim som myslela. Tusim to hlava nebola.
Toto cele musi skoncit. Dajte mi robotu, spravim si rezim, budem vstavat skoro rano, nevynechavat posilku a rannych 10k len kvoli tomu, ze ma stale bolia nohy zo vcerajsej noci.
Cele toto musi skoncit. Dajte mi robotu. Ach jaj.
