"Zacni zit," hovori mi Tanecnica, po tom, ako jej opisujem moje momentalne peripetie.
Obcas mi napise, len tak, "aby sme zostali v kontakte". Pise mi coraz pomenej, roboty vyse hlavy, povysili ho, po dvoch mesiacoch, pred vianocami treba odovzdat beta verziu na testovanie, bla bla bla...
Uz nechytam infarktove stavy zakazdym, ked sa pripajam na gmail, ako na zaciatku. Uz pomyslenie na neho tak skurvene neboli.
"Doveruj," pokracuje Tanecnica.
Zaplatime, posadim ju na elektricku a teperim sa sama domov. V snehu a tme, dycham iba mraz. Smyka sa. Silna muzska ruka, ktoru by som mohla chytit by mozno zabranila mojim sustavnym tendenciam na pad.
Sunday, December 5, 2010
Saturday, December 4, 2010
Incroyable encore une fois
V budove, ktora stala par desiatok metrov od radnice a kde sidlila Kolumbijska ambasada, som sedela v penthause na najvyssom poschodi. To tempo reci a moja chabe znalosti, ktore mi umoznovali zachytit iba zhruba temu konverzacie, ten pocit stratenia mi pripominali hodiny jazykoveho kurzu na Institute.
Sedela som tam, obklopena jeho znamymi a rozmyslala som, ako som sa dostala do tejto spolocnosti. Ja, dievca z vychodnej Europy, s rodicmi trapnej cesko-slovenskej kombinacie a s nedostatkom prihod z internatnej skoly, som pozerala na toho, kto ma sem v tento vecer priviedol.
"Nous sommes ensemble", povie ukazujuc na mna.
Mam sto chuti sa postavit a zabalit to, toto je prilis, toto je moc. Kompletne v zajati rovnakych pocitov, ako ked som citala Kafkov Zamok.
Neviem ci je to nedostatkom sebavedomia alebo len uvedomenia si reality. Tych priepastnych rozdielov, neskutocnom vyzname vzdelania, ktory ma v ten moment ovalil uplne necakane. We would never work, ozyva sa mi v hlave vlastny hlas. Ja sa radsej vratim k Petovi z Petrzalky, ten aspon nerozoznava vina podla buketov.
Sedela som tam, obklopena jeho znamymi a rozmyslala som, ako som sa dostala do tejto spolocnosti. Ja, dievca z vychodnej Europy, s rodicmi trapnej cesko-slovenskej kombinacie a s nedostatkom prihod z internatnej skoly, som pozerala na toho, kto ma sem v tento vecer priviedol.
"Nous sommes ensemble", povie ukazujuc na mna.
Mam sto chuti sa postavit a zabalit to, toto je prilis, toto je moc. Kompletne v zajati rovnakych pocitov, ako ked som citala Kafkov Zamok.
Neviem ci je to nedostatkom sebavedomia alebo len uvedomenia si reality. Tych priepastnych rozdielov, neskutocnom vyzname vzdelania, ktory ma v ten moment ovalil uplne necakane. We would never work, ozyva sa mi v hlave vlastny hlas. Ja sa radsej vratim k Petovi z Petrzalky, ten aspon nerozoznava vina podla buketov.
Subscribe to:
Posts (Atom)