Beau

Ten chalan mi behal po rozume od prvej minúty, čo sa mi pohľadom zaboril do očí a mňa ovládla triaška. Vonku bola zima, tak sa mi ju podarilo zakamuflovať.

Nebolo ho možné prehliadnuť. Svojou výškou vyčnieval nad všetkými a v preplnenom autobuse vrhal s prehľadom na okolité spanilé devy šibalské úsmevy. Organizoval istý druh spoločenskej zábavy a každý týždeň prišiel na vlastnú akciu 15-60 minút neskôr. Niekedy prišiel sám, niekedy s frajerkou. Nie, že by ma to zaujmalo, veď zo mňa bolo ešte cítiť pach milenca z poslednej noci, aj keď som sa vydrhla v sprche mydlom a navoňala parfumom. Stále som ho cítila na sebe.

Ak prišiel sám, sadol si oproti mne a celý večer sa bavil s niekým iným, pričom mne venoval pár pohľadov. Snívalo sa mi o ňom. Dráždil moju predstavosť.
Ak prišiel s frajerkou sadol si do kútika a snažil sa jej venovať. Potom prišiel k zvyšku osadenstva a viedol siahodlhé debaty o tom, kde sa v ten večer odohráva lepšia žúrka. Kvitovala som mu, že frajerku necháva bokom. Zbytočná strata času. Každý krát to totiž bola iná. Raz čiernovlasá, inokedy ryšavá, potom zas brčkavá blondýna.

Všetci sme dotyčnú dámu pekne privítali, ale príliš sme sa na ňu citovo neviazali. Vedeli sme, že ju pravdepodobne o týžden už neuvidíme.

Dnes večer však prišiel sám. Bola som trochu namosúrená na toho svojho. Kúpila som si hriešne drahé spodné prádlo, značne nepraktické, len aby som ho potešila. A on ma zrušil s tým, že nemá čas. Povinnosti, tvrdil mi.

To prádlo som mala na sebe. Sedela som vedľa Alexa a nenápadne sme flirtovali. Vedela som, že ma využíva aby vzbudil žiarlivosť v inej. Nevadilo mi to, pretože okrem toho, že je príťažlivý a dobre vyzerá si s ním viem vždy super poklábosiť. Beau prišiel tentokrát bez frajerky. Sadol si oproti mne a všetkých lámal na párty v študentskom spolku. Ten spolok mal za sponzora banku a pivovar. O pol štvrtej ráno ste tam našli polomŕtvych Áčkarov, že neboli schopní sa doplaziť do izieb na tej istej chodbe.

Prišla servírka a ostali sme len ja, Alex a Beau. Keď mi Beau podával drobné dotkol sa mojej studenej dlani.
"Máš studené ruky,"
Usmiala som sa na znak súhlasu a rezignovania zároveň. Mám a čo?
"Vieš z čoho sú studené ruky?" pokračoval.
"Z čoho?"
"Z nedostatku sexu."

Vrhol na mňa ten najrozkokošenejší úšklabok, aký som videla od čias násťročného Robbieho Williamsa. Zasmiali sme sa a presunuli k študentskému spolku.

Stála som na streche, trochu pripitá, ale rozhorúčená ani platňa na sporáku. Tancovala som na parkete, akol keby to bola posledná noc môjho života. Chlapci zo spolku spravili z priestoru na streche akúsi zimnú záhradu. Cez presklenné steny som sa dívala na spiace mesto a vychnutávala si chvílu ticha. Vnútri som si nepočula ani vlastné myšlienky. A ten malý Jozef tancoval tak blízko mňa...Dúfala som, že si počas mojej neprítomnosti nájde inú obeť. Plechové dvere sa s vrzgotom otvorili. Neotáčala som sa. Nech to bol ktokoľvek, neotáčala som sa.

"Vidno hviezdy, bude mrznúť," ozvalo sa mi spoza chrbta. Beau. Pozrela som na oblohu a zatočila sa mi hlava. Možno som nemala piť toľko piva, aj keď je darované a zadara. Zapotácala som sa, na sekundu som stratila rovnováhu. Beau spravil jeden krok a chytil ma za ramená.

Otočila som sa a hlava sa mi zakrútila druhý krát. Stál tam, veľkými rukami mi objímal ramená a hľadeľ mi hlboko do očí.

"To nebolo treba," zamumlala som.
"Nemáš za čo," uškrnul sa. "Rád pomôžem, keď je treba." Vo tme mu svietili biele zuby. Prišlo mi to smiešne a rozosmiala som sa. Bola som len ja a on. Všetko naokolo prestalo existovať. A tisíce hviezd, ktoré nám žiarili nad hlavou. Z ramien mi prešiel na dlane.

"Stále studené! Žena, čím si zabila tie tri hodiny?!"
Vyceril rad dokonalých zubov a ja som sa musela opäť rozosmiať.
"Vieš, nenašla som nikoho, kto by vedel, čo s tým."
"Vravím, rád pomôžem, keď je treba."

Pozrela som naňho a v okamihu som vedela, že to myslí vážne. Stačilo by slovo a pripísal by si ma na siahodlhý zoznam mileniek. Mohla som byť Miss 47. týždeň.

Odtiahla som ruky.
"Rád sa hráš."
"Ty tiež."
"Áno," povedala som po chvíli. Hľadela som mu do očí a snažila sa nájsť odpoveď na tisíc otázok, ktoré sa mi vynorili v mysli. Bolo tak pekelne tažké sa odlepiť.
"...ale nezahrávam sa. Ja nie som žena na hranie."

Otočila som sa a odkráčala. Nechala som ho tam stáť. O hodinu neskôr, keď som odchádzala som stretla na chodbe dvojicu. Stáli v prítmi, chalan opretý o stenu a chichuňajúca sa žena natáčala k nemu boky. Beau a Miss 47. týždeň.

Radšej sa naotáčať

Myslím, že Američanka by si mala nájsť novú najlepšiu priateľku. Neviem, čo s ňou je, ale stále má dáky problém. A priatelia tu nie sú na to, aby vás nonstop ťahali z brindy, alebo o nej prinajmenšom nepretržite počúvali.

"Ten profák je úplne geniálny. Ak by nemal ženu a dieťa, tak po ňom vyštartujem rýchlejšie než chrt za plyšovým zajacom."

Aha. A tieto prirovnania mám chápať?

"Mám s ním jeden predmet a na druhom asistuje Markovi ako cvičiaci. Ale čo sa mi stalo... Najprv ráno na prvej prednáške za mnou došla Ella a rovno pred ním mi podala Raffiho otvárak na flaše. Vieš taký multiúčelný. Zabudla som ho u Bulhara na žúrke, lebo som bola príliš zaneprázdnená Vinom."

"Viem, spomínala si."

"No tak teraz vie aj Hans."

Hans je ten geniálny profák. Vin je Američankina nová známosť.

"Ako to?"

"No, samozrejme, Ella si neodpustila poznámku o divokej žúrke, ako sme sa všetky rozbili a ako mi závidí, že som políciu stretla až pred východom a nemusela s nimi udržovať konverzáciu vo veľmi zlom stave v skorú rannú hodinu.
A to všetko stihla, kým si Hans zbalil podklady k prednáške."

Začala som sa smiať do telefónu. Asi dosť hlasno, lebo babka čakajúca na trolejbus mi venovala nevraživý pohľad. Čo ju mám čo vyrušovať na zastávke!

"A to nie je všetko."

"Počúvam..."

"Večer sme mali s ním cviko. Po skončení som odchytila Vina na chodbe a počkala si, kým nevyjde posledný študent. Objala som ho a vravím, čo si robil pondelok večer, že to bolo zaujmavejšie než ja v spodnom prádle v tvojej posteli?"

Neviem, čo na tom má byť nezvyčajné. Presne toto by som od nej bola čakala.

"Vin zrazu celý stuhol. Otočím sa, nie, som bola chrbtom k dverám, v ktorých stál Hans."

Musela som si zachpať nos, lebo mi až slzy vrhŕkli, ako som sa snažila, kvôli babke, nenápadko rehotať.

"Len sme na seba zbrklo pozreli, zdvorilo sa na seba s Hansom usmiali a on krútiac hlavou odkráčal. Myslím, že som spravila dojem..."

Hnusní chlapskí zmrdi

Sedela som nad nemožným zadaním od nášho obľúbeného učiteľa. Neviem, či je to smiešne alebo smutné, že nás má učiť človek, ktorý si s dvoma promile alkoholu v krvi zahral hlavnú úlohu v Markízackej 112tke.

Otvorím emailovú schránku. Nový mail od Američanky. Odkedy je v Nemecku odvykli sme si telefonovať, lebo zatiaľ ani jedna sme nevyhrali v Lote a ani nepretiahli generálneho manažéra Orangeu. Píšeme si maily. Dušujem sa, že raz vyberiem isté pasáže a vydám to ako zbierku anekdót.

Toto mi napísala (vyberám):

"Nemôžem mu strčiť ruku do nohavíc a jemne naznačiť, o čo mi ide. Kde sú tie časy, keď som si myslela, že toto je presne to, po čom túži každý chlap?

Opäť som vyžrala všetko jedlé z chladničky. A to tam už pomaly nikdy nič nemám, keďže sa poznám. Keď som nešťastná, žeriem. Alebo neuspokojená. Vlastne, keď som neuspokojená, som nešťastná.

A vieš čo mi povedal? Že treba čakať.
Súhlasím. Treba čakať. Niekedy na autobus, dokonca aj v Mekáči treba občas čakať i keď to má byť údajne FAST food. Tak sa chlapec načaká. Štvrtok zdrhám za vami a keď sa vrátim, tak ma ten autobus môže rovno vysadiť na skúške. Už vidím, aká budem nadržaná z toľkých derivácii, APT, CAPM, MFM a najmä von Neumann Morgenstern theory...
Neviem, čo môže byť lepšie ako ja, v spodnom prádle v jeho posteli. Môže o tom premýšlať. Bude mať na to celých 18 dní na premýšlanie. Hlupák...

Tak teraz sa nemôžem sústrediť na učenie. Stále mi vŕta hlavou, prečo mi dal košom. Môj posledný volný večer tu na najbližšie minimálne dva týždne a on má niečo dôležitejšie na práci. Takže budem hlúpa a nevyšantená. Hnusní chlapskí zmrdi!"

Hovorím vám, niet horšej fúrie, ako sklamanej ženy. Alebo neuspokojenej ženy. Alebo kombinácie.

Čo znamená ignorácia

Stačí päť centimetrov snehu a celá Bratislava je hore nohami. Sedeli sme na obede v našej obľúbenej študentskej reštike a čakali na rezeň.

Šárka poklesla na duchu. Okrem školy ju štval hlavne jeden muž- Igor.

"Chápete, normálne ma ignoruje!" neveriacky pokrútila hlavou a roztrhla papierik pod pohár na miniatúrne kúsky.
"Ani mi po beánke nenapísal. NO chápete to?"

Veruže sme to nechápali. Sedeli sme tam celá tlupa, všetky informované o aktuálnej situácii a bez štipky pochopenia pre trápenie nezadanej mladej ženy.

O chvílu prišiel Martin. Pozrel na nás a sadol si rovno uprostred. A potom prišiel Igor. Za ruku držal priemerne vysokú brunetu s trochu tupým výrazom v tvári. Šárke sa rozžiarili očičká ale v momente, keď si uvedomila, čo sa deje jej ten úsmev rýchlo zamrzol. Zavetrila som problémy.

"Čaute," pozdravil Igor. "Toto je Zuzka, moja...priateľka."

Ostalo hrobové ticho. Všetky oči sa ledva odlepili od Igora a upriamili na Šárku. Husté.

"Čáááute," hlesla Zuzka, Igorova priateľka.

Prisahám, že Šárkina tvár vystriedala celú paletu farieb od bielej, cez zelenú, až po sýtu červenú. Nenápadne som v kabáte nahmatala mobil a stlačila päťku- rýchlu voľbu na Šárku. Tento trik používame vždy, keď sa potrebujeme zachrániť už od osudného leta v 2003. Práve včas, sledovala som, ako sa Zuzana snaži vtlačiť priateľský bozk na Šárkino líco držiac Igora za pravicu. Šárka sa strhla na zvonenie a len ťažko sa jej darilo zakryť odľahčený úsmev na perách. Zrušila môj hovor a dvihla mobil k uchu.

"Ahoj zlato!" zaševelila do hluchého slúchatka.

Postavila sa s veľmi dôležitým výrazom v tvári a odkráčala, aby mala viac súkromia.

"Vy ste akože šetci spolužiaci, či čo?" spýtala sa Zuzka.

Venovala som jej jeden pohľad. Veľmi dlhý a skúmavý.

Za päť minút sa vrátila a tvárila sa, že má naponáhlo. "Musím, decká!" Vzala kabát a už jej nebolo.

"Aspoň si mala majestátny odchod," uchechtla som sa, keď som Šárke podávala ďalšiu vreckovku. Najprv sa do nej hlasno vysmrkala a potom si utrela oči. Viem, že akékoľvek napomínanie o nehygiene by mi odporučila strčit si do...

Vo večernej róbe sa najlepšie trsá

"Viem, že útek nie je riešenie." povedala Američanka včera večer na beánii.

"Hej? A prečo?" chcela som vedieť. Trochu ju potrápiť.

"Lebo sa pondelok musím vrátiť späť."

"Ani alkohol nie je riešenie." Povedala Šárka a obrátila do seba šamprlík. "Ale prečo sa neožrať, keď môžme?"

"A navyše je happy hour!" zvýskla Tanečnica a zodvihla svoj koktail. "Na nás!"

"Na mladosť!" pridala som sa.

"Na happy hour!" uchechtla sa Američanka.

Okolo polnoci, keď Tanečnica odchádzala sme nevedeli zohnať Šárku. Presnorili sme takmer celé PKO a ja som si vybila baterku v mobilnom telefóne na pokusoch sa jej dovolať. Po pol hodine sa objavila. Vlasy spredu uhladené za uší a vzadu rozcuchané, trblietavý rúž rozmazaný okolo úst a pery červené.

"Šárka," začala Tanečnica, "prečo sa ti trblieta dekolt?"

Šárka sa trochu tajomne, za to viac otrundžene usmiala a len mávla rukou.

Pozreli sme na seba. "Igor!"

Šárke sa rozžiarili očičká. Prikývla.

Neskôr, po tom, čo sme vystískali Šárku, vypočuli si detail za detailom všetko čo predchádzalo vášnivej bozkávačke v Igorovom aute a vyprevadili Tanečnincu, ktorá pre zmenu v porovnaní s predchádzajúcim rokom odchádzala po svojich a bez statných záchrankárov bo svojom boku, sme sedeli s Američankou. Sledovali sme jej bývalého takmer frajera ako sa natriasa na javisku a spieva tie desne staré pesničky od štvorice z Manchestra a jej rádo-by frajera ako vykrúca dajakú blondýnku v červených šatách.

"Teším sa so Šárkou," zakričala mi do ucha.

Usmiala som sa. "Ja tiež. Vyzerala strašne vyjavená. Ale šťastná."

Američanka so znechutením odvrátila pohľad od túliacej sa dvojky- žena v červenom a Američankin "budúci frajer, len o tom ešte nevie."

"Je šťastná, lebo netuší, do akej brindy sa dostala."

Američanka vstala, dopila koktail štýlom štart-cieľ a vrhla sa na tanečnú plochu. Následne sa na ňu vrhlo asi tucet chalanov. A tancovala like a maniac, she's a maniac on the floor...

I know you won't

"Moja nechápavosť nad mužskými činmi prerastá do zúfalstva."

Mám Američanku nadovšetko rada, ale v prioritnom postavení prehráva s okrášlujúcim ničím nerušeným osem a pol hodinovým spánkom.

"Koľko je hodín?" zamumlala som do telefónu. Moje prekliatie, že som si zvykla spávať s mobilom takmer pri hlave aby som ani náhodou neprespala budík. Alebo Američankin telefonát.

"Pol piatej, načo ti to je?!" zavrčala z druhej strany. Vedela som, že musí byť v ťažkom rozpoložení a že sa niečo muselo prihodiť, keď je o pol piatej hore.

"Čo sa deje?" mumlala som o niečo rezignovanejšie a snažila sa horko-ťažko vybaviť si Jamesa Bonda v trenkách, o ktorom sa mi práve snívalo.

"Prečo tí, ktorí chodia so mnou sú záletníci a tí, ktorých chcem sú verní ako psi?"

Nesnažila som sa pochopiť.

"Nedokáže sa mi ani pozrieť do očí. Nerozpráva sa so mnou. Je ako urazené malé decko. Do riti. A čo som mu spravila? Nenechala som si skákať po hlave. Mám svoju hrdosť. I keď mám čo robiť, aby som ju zakaždým neodhodila bokom. Vlastne to bolo. Teraz ho už nechcem. Nezáleží mi na ňom. Ale nechápem to jeho trucovanie. Hajzel je to. Ani pomstiť sa mu nemôžem lebo všetci sú nekooperatívni kokoti."

"...ako prosím?"

"A.J. bol dnes celý večer s nejakou mrochtou. Je zadaný. A Fernando, ten je verný ako pes svojej neštastnej láske, ktorú nechal v Španielsku a ktorá ho odmieta. Čo za kravu to musí byť, že nechce JEHO? Vraj neštastná láska. Keď sa chlapec bude naďalej vyfarbovať v takýchto farbách, tak budeme dvaja neštastne zamilovaní."

"Aha. Takže Juan ťa nechce a A.J. s Fernandom sú kvázi zadaní."

"Nie." odvrkla Američanka. "Juan ma chce, vidím to na ňom. Vidím to, ako sa nemôže ani pozerať na to, ako tancujem s inými, ako sa smejem na všetkých tých debilkov, aby som mu dokázala, že sa bavím dobe aj bez neho a vzbudila v ňom žiarlivosť. Viem, že najradšej by ma oprel o najbližšiu stenu a dokončil, čo nestihol na chate. Viem, že ma chce. Len sa hrá na urazeného. Ja ho nechcem. Všetko dosral."

"Aha." tentokrát som bola ticho hodnú chvílu. O pol piatej ráno mi to trikrát rýchlo nemyslí. "A prečo máš krízu?"

Na druhej strane slúchatka bolo ticho. Inteligentná, sofistikovaná, relatívne bohatá, štýlová a prekrásna Američanka s tvárou, ktorú jej závidí aj Adriana Sklenaříková a postavou vytrénovanou od toľkých rôznych športov, ktorým sa ona venuje, sama netušila, prečo sa trápi kvôli ľuďom, ktorým za tri mesiace povie do-ne-videnia.

"Vieš, niekedy ťa najviac ovplynia ľudia s ktorými si krátko, zato intenzívne. Viem, že o pár mesiacov budem len s vreckovkou spomínať na tento semester, ale predstavovala som si to inak. Sklamali ma."

Dostala som strašnú chuť objať Američanku a praštiť do nej celú tabuľku čokolády. Nech jej tie nové nohavice neodstávajú v páse.

"Niečo ti na to poviem. Štvrtok. Za 5 dní. Už čoskoro. Sú to len chalani. Chlapcov je na svete hromada. Easy come, easy gone!"

Američanka sa potichu uchetla.

"Povedz mi...aké je to byť zamilovaná?"

Zrazu som precitla z toho oparu. Otočila som sa na pokojne odfukujúce motovidlo. Vlasy mal rozstrapatené a ležiac na boku ma jednou rukou pridŕžal. Riskanté. Ale ak stavíte na toho správneho koňa, vyhráte mnohonásobne viac, ako keď vôbec nestávkujete. Život je lotéria.

Prilis vela rozmyslam

Ano je to tak. Moj mozog sa priblizuje jadrovej elektrarni v Jaslovskych Bohuniciach, co sa tyka obratok, na ktorych fici. Potrebujem svojho Fica, aby mi nariadil tu masineriu odstavit.

Ale ja nie. Ja ju musim namahat pomaly aj v spanku. Preto pisem tento blog. Neviem si predstavit, akymi akrobatickymi kuskami by som stravila noc, co by som sa prehadzovala.

Chlapi.

Jasne, co ine. Jeden ma ignoruje a druhy zdrhol. Takze z dvoch mam zrazu jedneho urazeneho chlapca, s ktorym sa neda ani poriadne porozpravat, lebo a) nechce b) nevie, kedze nerozpravame rovnakou recou (a to myslim teraz jazykom, cuduj sa svete, slovencina nie je zrovna najpouzivanejsi jazyk, hned na 2. mieste za mandarinskou cinstinou).

Komu som ja co urobila. Snazim sa konat podla svojho svedomia a tak, aby som druhy den nemusela vziat skratku- po kanaloch.
Ked som bola este siva skareda myska, tak to bolo jednoduchsie ako teraz. Teraz na mna vsetci vyvaluju oci, strasne sa koncentruju, az z toho chytaju tiky do oka, pozerat sa mi do oci a nie do tych oci, ktore sa nachadzaju o 20cm nizsie od brady.

Chlapi.

Ich puta su silnejsie nez dokazu vysvetlit zakony prirody. Drzia pokope len preto, ze su chlapi. Krasa. Krasa.

Pochopit preco sa chalan ide jeden vecer od zufalstva takmer rozplakat, lebo sa tak strasne moc velmi chce so mnou milovat a druhy den mi ani neodzdravi, mi pripada tazsie nez pochopit arbitrazny princip na zaklade prvej Modigliani-Millerovej teorie.

A potom je tu este jeho kolega, ktory je strasne super a strasne daleko. Ten ma trochu viac rozumu a ziadne erotcike hratky mi nenavrhuje. Aspon teoreticky mi z toho vychadza, ze by sme sa mali normalne rozpravat. Ale nie. Vsetci cusia. Ti co nemaju co povedat trepu dve na tri. Kto to ma pocuvat. Idem sa ucit.

Preto tak milujem matiku. Po prve v nej tromfnem vacsinu chalanov (ha-ha!), ktori nechapu kedy mam na ucenie sa medzi tou pedikurou, fitkom a kadernikom cas a po druhe je uzasne jednoducha. Je jedno kedy ratate Simplexovu metodu, Langrangove multiplikatory, vyrovnavanie casovych radov alebo taku chutovku ako intervaly spolahlivosti. Vzdy, vzdy (za predpokladu, ze ratate spravne) vam vyjde to iste. TO ISTE.

Nie ze jeden den vas ide pomilovat a druhy zakillovat.

Chlapi.

Mini

Mini miluje FTVŠ. Vždy na ceste domov vystúpi na zastávke "Lafranconi" a čaká na ďalšiu električku. Popritom v duchu slintá nad tými telami v šušťákoch a šortkách s velkými športovými taškami prehodenými na svalnatých pleciach.

"Mini, z toho tvojho opisu už aj ja slintám."

Mini sa zachichúňala, ale hneď sa vrátila k pôvodnému výrazu tváre.

"Chápeš, ak ma vezme na večeru a tára tie správne slová a myslí to úprimne, tak prečo napísal na Unistri mojej kamoške presne to isté, čo mne pred mesiacom?"

Kukám na Mini a rozmýšlam, ako zaobalit to, čo mám na jazyku.

"Ale chápeš, všetko je to Filipova chyba. Keby nebol kompletný idot, tak tu nerieším Starého."

Filip je ten, za ktorým piští Minine srdiečko. Lenže FTVŠ nie je len škola, je to ako diagnóza. A tak sa Mini snaží zbytočne, aby Filip pochopil. Mám istú netestovanú teóriu, že príliš veľa svalov spotrebuje všetku energiu a tá potom chýba mozgu. V prípade FTVŠkárov je to dlhodobý stav.

"Vieš Mini, to, že s chlapcom niečo robíš, ešte nič neznamená." hovorím Mini z vlastnej skúsenosti.
"Ale..." Mini sa zasekne a hodí na mňa zmätený pohľad.

Nahnem sa ponad stôl k Mini a dávam si pozor na to, aby moje peroxidové vlásky neskončili v nízkotučnom caffe latté. "Ruka šmátralka?" takmer zašepkám.

Mini len mlčky prikývla. Ruka šmátralka. Neviem ako vy, ale ja nešmátram v nohavicich ľudom, s ktorými sa neskôr chcem kamarátiť. Alebo im to aspoň o pár dní, keď nedvíham telefón a neodpisujem na smsky, na dymové signály tobôž nie, netvrdím. Chlapci očvidne áno.

S Mini sme ešte chvílu nadávali na jej nechápajúce individúum, ale ja som už v duchu rozmýšlala nad tým, čo môj drahý myslel minule tým: "Majka? S Majkou sme len kamaráti."

Easy come, easy gone

Američanka sa ozvala z Nemecka:

"Neviem komu som čo spravila, že som si toto zaslúžila, ale muselo to byt niečo strašne dobré, lebo som asi v nebi."
S otvorenou sánkou som sa na prednáške krčila pod lavicou. Neviem, prečo sú prednášajúci nevšímaví voči hlavám miznúcim pod úrovňou tej nazeleno natretej dosky, ale raz sa mi stalo, že ku mne profesor prikráčal, ja nič netušiaca, zvrieskol mi nad hlavou: "Slečna vy tam čo robíte?"

V momente som na vlastnej koži -respektíve makovici- otestovala tvrdosť dubového dreva. Poondiata stará škola.

"Ehm" odvetila som Američanke do telefónu.

"Plaváreň mám 2 minúty pešibusom od domu. Ken ju bilív tet?", pokračovala vehementne ignorujúc môj stiesnený tón.

"No, tak to máš super."

"Byt nie je nič moc, ale nemienim sa sem sťahovať. Na spatie a učenie to stačí."

"Uhm."

"A videla som ostatných zahraničných. Och. Zlato, škoda, že tu nie si so mnou!"

No, ozaj škoda, pomyslela som si. Všade radšej než momentálne pod lavicou na zmyselnedávajúcej prednáške.

"Keby si ich bola videla. A ten čiernovlasý Indián z Latinskej Ameriky!" Američankin tón znel razom veselšie. "Musím zistiť, ako sa ten drogový díler volá. A či ma frajerku. A či nie je gay. Vieš, takéto veci si treba vždy hneď vyjasniť."

O tri dni mi volá zasa. Už si stihli všeličo vyjasniť. Gay podľa všetkého nie je. Frajerku vraj nemá. Zato má piercing v jazyku a jazvu na bruchu. Zdá sa, že v Latinskej Amerike príliš neotáľajú. Teda aspoň podla toho, čo mi Američanka stihla prezradiť.

You can't change the destiny

Pred par dnami mi volala Americanka. Do telefonu mumlala nieco ako: "Mam depresiu. Zerem. Neskutocne zeriem. Neskocime niekam na pizzu?"

Obsluha na cele s kucharom bola v pizerii extremne pomala, za co urcite v duchu dakuju nebesam Americankyne rifle, kedze, ak zaratame aj cestu, Americanka vdaka tej rychlosti nic nejedla najmenej dve hodiny.

Kym som sa cudovala kam sa vsetka ta pizza do Americankynho 36tkoveho tela pomesti, sa ona rozplyvala nad svojim osudom. Za velkou mlakou nechala najlepsieho milenca akeho v zivote mala. Ostatne, chlapec to nemal az take tazke byt najlepsim, kedze bol zatial aj jedinym. "Neboli sme si sudeni. Co by som s nim robila?" zahutala a odhrnula si pramen hnedych kaderi z tvare.

No jedna vec ma napadla. Tu podla Americankynho rozpravania robili vcelku casto.

"Mam depresiu. Nema ma kto milovat." Americanka si olizla prsty a pritom sa zadivala na dvojicu sediacu oproti. Prisaham, ze ten chalan jej cely cas pozeral do vystrihu a tvaril sa, ze sleduje dievca, co bolo s nim.
"Takeho chlapa tu len tak nenajdem! Vsetko su bud tepli, bezcharakterni, alebo totalne zakomplexovani klamari."

Uplne chapem jej obavy. Kto raz zacne rubat vysoko, bude dlho trpiet kvoli vysokym narokom. Stale som sa vsak nestihala cudovat, kto je to za osobu, co predmnou sedi. Nielenze sa zrazu vmesti do miniaturnych triciek, ktore navyse kupila so zlavou, kedze tieto velkosti sa tazko predaju. Oblecena v novych Levi'soch, nonsalatne si oblizuje prsty a privadza do pomykova zadanych muzov.

"Vies co mi Stary jeden z tych poslednych vecerov povedal?" Ked som pokyvala hlavou, pokracovala. "When you get home, you'll be trouble".

Esteze zajtra odchadza z mojho mesta aspon na pol roka do Nemecka. Studovat. Sikovna hlavicka, ta Americanka.

Hlupa, mala, naivna

Lezim v malej izbicke v samotnom srdci metropoly. Ulicu citim, ako keby sa mi schovavala v satniku. Auta trubia, studenti si dohaduju rande, sanitky zvazaju pacientov do nedalekej nemocnice. Nic z toho nevnimam. Pozeram do jeho cokovaladovohnedych oci. On bol cely cokoladovy. Bol moj. Teraz uz nie je. Nielen moj. Uz nie je. Vobec.