Temné mesto, zúfalý večer. Vietor mi dul pod chabé zvršky oblečenia, ešte aj ten nočák šiel o pol hodinu neskôr, než som myslela.
Za taxík, ktorým sa normálne vraciam v noci domov, sa mi platiť nechcelo. Chcela som si prevetrať hlavu. Skončila som s parádnym prievanom, ktorý mi vymietol aj zvyšky súdnosti z gebule.
"Spíš?" volám bývalému.
Zavrčí ale ja si to nevšímam. Som na dne so silami, nasratá na celý svet, na seba, len na neho nie. Je jediný, kto mi v tejto stoke rozumie.
Trepem.
"Trsalka, čo sa stalo?" spýta sa potom, čo mi dojdú nápady na small talk.
"Chýba mi, že sa už normálne nerozprávame."
Ticho.
"Trsalka, porozprávame sa o tomto ráno. Teraz nie som schopný triezvo uvažovať."
Čakám. Už je večer. Nič. Nevolá.
Mála, hlúpa, naivná. Stále.
