Prilis vela rozmyslam

Ano je to tak. Moj mozog sa priblizuje jadrovej elektrarni v Jaslovskych Bohuniciach, co sa tyka obratok, na ktorych fici. Potrebujem svojho Fica, aby mi nariadil tu masineriu odstavit.

Ale ja nie. Ja ju musim namahat pomaly aj v spanku. Preto pisem tento blog. Neviem si predstavit, akymi akrobatickymi kuskami by som stravila noc, co by som sa prehadzovala.

Chlapi.

Jasne, co ine. Jeden ma ignoruje a druhy zdrhol. Takze z dvoch mam zrazu jedneho urazeneho chlapca, s ktorym sa neda ani poriadne porozpravat, lebo a) nechce b) nevie, kedze nerozpravame rovnakou recou (a to myslim teraz jazykom, cuduj sa svete, slovencina nie je zrovna najpouzivanejsi jazyk, hned na 2. mieste za mandarinskou cinstinou).

Komu som ja co urobila. Snazim sa konat podla svojho svedomia a tak, aby som druhy den nemusela vziat skratku- po kanaloch.
Ked som bola este siva skareda myska, tak to bolo jednoduchsie ako teraz. Teraz na mna vsetci vyvaluju oci, strasne sa koncentruju, az z toho chytaju tiky do oka, pozerat sa mi do oci a nie do tych oci, ktore sa nachadzaju o 20cm nizsie od brady.

Chlapi.

Ich puta su silnejsie nez dokazu vysvetlit zakony prirody. Drzia pokope len preto, ze su chlapi. Krasa. Krasa.

Pochopit preco sa chalan ide jeden vecer od zufalstva takmer rozplakat, lebo sa tak strasne moc velmi chce so mnou milovat a druhy den mi ani neodzdravi, mi pripada tazsie nez pochopit arbitrazny princip na zaklade prvej Modigliani-Millerovej teorie.

A potom je tu este jeho kolega, ktory je strasne super a strasne daleko. Ten ma trochu viac rozumu a ziadne erotcike hratky mi nenavrhuje. Aspon teoreticky mi z toho vychadza, ze by sme sa mali normalne rozpravat. Ale nie. Vsetci cusia. Ti co nemaju co povedat trepu dve na tri. Kto to ma pocuvat. Idem sa ucit.

Preto tak milujem matiku. Po prve v nej tromfnem vacsinu chalanov (ha-ha!), ktori nechapu kedy mam na ucenie sa medzi tou pedikurou, fitkom a kadernikom cas a po druhe je uzasne jednoducha. Je jedno kedy ratate Simplexovu metodu, Langrangove multiplikatory, vyrovnavanie casovych radov alebo taku chutovku ako intervaly spolahlivosti. Vzdy, vzdy (za predpokladu, ze ratate spravne) vam vyjde to iste. TO ISTE.

Nie ze jeden den vas ide pomilovat a druhy zakillovat.

Chlapi.

Mini

Mini miluje FTVŠ. Vždy na ceste domov vystúpi na zastávke "Lafranconi" a čaká na ďalšiu električku. Popritom v duchu slintá nad tými telami v šušťákoch a šortkách s velkými športovými taškami prehodenými na svalnatých pleciach.

"Mini, z toho tvojho opisu už aj ja slintám."

Mini sa zachichúňala, ale hneď sa vrátila k pôvodnému výrazu tváre.

"Chápeš, ak ma vezme na večeru a tára tie správne slová a myslí to úprimne, tak prečo napísal na Unistri mojej kamoške presne to isté, čo mne pred mesiacom?"

Kukám na Mini a rozmýšlam, ako zaobalit to, čo mám na jazyku.

"Ale chápeš, všetko je to Filipova chyba. Keby nebol kompletný idot, tak tu nerieším Starého."

Filip je ten, za ktorým piští Minine srdiečko. Lenže FTVŠ nie je len škola, je to ako diagnóza. A tak sa Mini snaží zbytočne, aby Filip pochopil. Mám istú netestovanú teóriu, že príliš veľa svalov spotrebuje všetku energiu a tá potom chýba mozgu. V prípade FTVŠkárov je to dlhodobý stav.

"Vieš Mini, to, že s chlapcom niečo robíš, ešte nič neznamená." hovorím Mini z vlastnej skúsenosti.
"Ale..." Mini sa zasekne a hodí na mňa zmätený pohľad.

Nahnem sa ponad stôl k Mini a dávam si pozor na to, aby moje peroxidové vlásky neskončili v nízkotučnom caffe latté. "Ruka šmátralka?" takmer zašepkám.

Mini len mlčky prikývla. Ruka šmátralka. Neviem ako vy, ale ja nešmátram v nohavicich ľudom, s ktorými sa neskôr chcem kamarátiť. Alebo im to aspoň o pár dní, keď nedvíham telefón a neodpisujem na smsky, na dymové signály tobôž nie, netvrdím. Chlapci očvidne áno.

S Mini sme ešte chvílu nadávali na jej nechápajúce individúum, ale ja som už v duchu rozmýšlala nad tým, čo môj drahý myslel minule tým: "Majka? S Majkou sme len kamaráti."

Easy come, easy gone

Američanka sa ozvala z Nemecka:

"Neviem komu som čo spravila, že som si toto zaslúžila, ale muselo to byt niečo strašne dobré, lebo som asi v nebi."
S otvorenou sánkou som sa na prednáške krčila pod lavicou. Neviem, prečo sú prednášajúci nevšímaví voči hlavám miznúcim pod úrovňou tej nazeleno natretej dosky, ale raz sa mi stalo, že ku mne profesor prikráčal, ja nič netušiaca, zvrieskol mi nad hlavou: "Slečna vy tam čo robíte?"

V momente som na vlastnej koži -respektíve makovici- otestovala tvrdosť dubového dreva. Poondiata stará škola.

"Ehm" odvetila som Američanke do telefónu.

"Plaváreň mám 2 minúty pešibusom od domu. Ken ju bilív tet?", pokračovala vehementne ignorujúc môj stiesnený tón.

"No, tak to máš super."

"Byt nie je nič moc, ale nemienim sa sem sťahovať. Na spatie a učenie to stačí."

"Uhm."

"A videla som ostatných zahraničných. Och. Zlato, škoda, že tu nie si so mnou!"

No, ozaj škoda, pomyslela som si. Všade radšej než momentálne pod lavicou na zmyselnedávajúcej prednáške.

"Keby si ich bola videla. A ten čiernovlasý Indián z Latinskej Ameriky!" Američankin tón znel razom veselšie. "Musím zistiť, ako sa ten drogový díler volá. A či ma frajerku. A či nie je gay. Vieš, takéto veci si treba vždy hneď vyjasniť."

O tri dni mi volá zasa. Už si stihli všeličo vyjasniť. Gay podľa všetkého nie je. Frajerku vraj nemá. Zato má piercing v jazyku a jazvu na bruchu. Zdá sa, že v Latinskej Amerike príliš neotáľajú. Teda aspoň podla toho, čo mi Američanka stihla prezradiť.

You can't change the destiny

Pred par dnami mi volala Americanka. Do telefonu mumlala nieco ako: "Mam depresiu. Zerem. Neskutocne zeriem. Neskocime niekam na pizzu?"

Obsluha na cele s kucharom bola v pizerii extremne pomala, za co urcite v duchu dakuju nebesam Americankyne rifle, kedze, ak zaratame aj cestu, Americanka vdaka tej rychlosti nic nejedla najmenej dve hodiny.

Kym som sa cudovala kam sa vsetka ta pizza do Americankynho 36tkoveho tela pomesti, sa ona rozplyvala nad svojim osudom. Za velkou mlakou nechala najlepsieho milenca akeho v zivote mala. Ostatne, chlapec to nemal az take tazke byt najlepsim, kedze bol zatial aj jedinym. "Neboli sme si sudeni. Co by som s nim robila?" zahutala a odhrnula si pramen hnedych kaderi z tvare.

No jedna vec ma napadla. Tu podla Americankynho rozpravania robili vcelku casto.

"Mam depresiu. Nema ma kto milovat." Americanka si olizla prsty a pritom sa zadivala na dvojicu sediacu oproti. Prisaham, ze ten chalan jej cely cas pozeral do vystrihu a tvaril sa, ze sleduje dievca, co bolo s nim.
"Takeho chlapa tu len tak nenajdem! Vsetko su bud tepli, bezcharakterni, alebo totalne zakomplexovani klamari."

Uplne chapem jej obavy. Kto raz zacne rubat vysoko, bude dlho trpiet kvoli vysokym narokom. Stale som sa vsak nestihala cudovat, kto je to za osobu, co predmnou sedi. Nielenze sa zrazu vmesti do miniaturnych triciek, ktore navyse kupila so zlavou, kedze tieto velkosti sa tazko predaju. Oblecena v novych Levi'soch, nonsalatne si oblizuje prsty a privadza do pomykova zadanych muzov.

"Vies co mi Stary jeden z tych poslednych vecerov povedal?" Ked som pokyvala hlavou, pokracovala. "When you get home, you'll be trouble".

Esteze zajtra odchadza z mojho mesta aspon na pol roka do Nemecka. Studovat. Sikovna hlavicka, ta Americanka.