Sadla som si strategicky na postel, lebo ak by na nej sedel on, v obleku a s tym nebezpecnym usmevom, nedokazala by som sa sustredit a zastavit premietanie roznych scenarov v mojej hlave.
Jedenast hodin vecer a ja sedim unho na posteli. Je to niekto iny, opat nespravny. Kedy sa poucim? Snazim sa pocuvat, odpovedat, sklonovat ten sprosty jazyk a Artikle, Artikleee!
Ruky zabaram do makkej deky, ktoru ma prehodenu cez periny. Chytit ho tak za kravatu a stiahnut k sebe...
Vstanem, podakujem sa za knihu a rozlucim sa. Vyzera trochu prekvapeny ale pri nom nikdy neviem, na com som. Ked schadzam dolu storocnymi schodmi analyzujem staronovy pocit.
Wow. Tak predsa to ide. Rozmyslat hlavou.
2 comments:
rozmyslat hlavou...ach, niekedy je to fajn. ale ne moc casto.
Ale ked drahusa rozkaze, hlava sa moze strcit do riti...
Post a Comment