Travim vecery bud komatickym spankom, alebo prechadzanim si stranok s nehnutelnostami. Nechce sa mi stahovat a nechce sa mi platit viac, ale na druhej strane predstava velkeho satnika a velkej postele je lakava.
Dnes som opat dosiahla nejake lokalne minimum. Mozno potrebujem len poriadne vyvencit a pohladkat, pripadne u niekoho opat prespat. U niekoho, kto ma siroke ramena, na ktorych sa dobre odpociva, dava mi pocit bezpecia a v noci nechrape.
Prebehla som asi milion obchodov a uroven sluzieb ma tu neustale prekvapuje. Pripadam si ako uplny sedlak ked niekde nakupujem. "Nikdy nenechaj zakaznika, aby vykladal veci sam!" vysvetluje predomnou ucnovi predavacka - senior. Dufam, ze som ho nedostala do problemov. V dalsom sa ma s neskutocne gumennym usmevom pytaju ako sa mam a dakuju mi, ked odchadzam, bez toho, aby som nieco kupila. Je to prinajmensom bizarne.
Este tri tyzdne a mozem (opat) zacat robit neplechu. Potom si najdem niekoho, kto ma pekne pomojka. Hej, pomojka.
1 comment:
no ved toto...to pomojkanie sa tazko zhana.
Post a Comment