Master plan

S notebookom v naruci, schulena v posteli...kto vie, kto vsetko tu spal predomnou...Pojdem spalit obliecky a matrac.
Nevidim, lebo oci mi zaplnaju slzy, nekontrolovane a nechcene. Kvapkaju mi na klavesnicu a citim sa sama, sama v milionovom meste.

Kruta pravda, ako po nej bytostne tuzim. Je tisickrat lepsia ako naucene zdvorilostne frazy, biele lzi a to, co chceme pocut.

"Nechcem ta."
"Nemilujem ta."
"Nic pre mna neznamenas."

Placem, ale zajtra rano pojdem na pohovor, presviedcat pritomnych preco som ja ta prava a najschopnejsia, naplnajuc zivotny plan, sledujuc davno vytycene ciele. Slepa voci tomu, co mohlo byt a otupena voci emociam, tuzbe, ci paralyzujucej naklonnosti voci ludom, ktorych zanechavam za sebou.

Vitaz je sam. Mas pravdu Paolo. Ale taktiez nemozes donutit nikoho, aby ta miloval.

Som sama, sama medzi milionmi.

Zenska intuicia

Zenska intuicia je neomylna kontrolka, ktora do desiatich minut vie spolahlivo identifikovat suknickarov, zakomplexovanych, hulvatov, kretenov a inu haved.
Moja kontrolka mi v poslednom case blikala pricasto. Pred par mesiacmi som sa rozhodla na kazdej spolocenskej udalosti, ktora zahrnala minglovanie prislusnikov rozlicnych pohlavi, ju preventivne utopit v alkohole. Fungovalo stopercetne. Teraz ani to nebolo treba. Myslim, ze sa mi na nej vypalila ziarovka.

Bol to presne ten typ, co pride do Sushi baru a s boharovnym pokojom si vypyta kura kung pao.
Arogantny synacik bohateho otecka, ktory pri svojom konicku kick-boxe ostaval ocividne pridlho bez okysliceneho mozgu, co sa nutne muselo prejavit na jeho kogntivnych schopnostiach. Mozno bol debil len tak od prirody.
Co spravil, by sa tazko opisovalo tak, aby to neznelo ako zo zleho americkeho teenage-filmu. Ale takeho amatera som este nevidela. Mazal sa lahko a rychlo, najma z mojej mysle.

Mam chut vam spravit nieco zle

Ked je tma a konverzacia v dosledku hlucnej hudby viazne, treba sa obmedzit na podstatne. Cisla, fakty, statistiky. Vynechaj tu omacku. Zacal vyratavat svoje statky, nieco co sa podobalo na rocne danove priznanie. Asi som vyzerala, ze na to letim. To, alebo som si len prilis nahovorala svoju dolezitost, ze pre mna upravil frazu, ktorou ohuroval stetky v baroch.

Chcel moje cislo, strasne on bojoval. Snazila som sa mu vysvetlit, ze nie som zena jeho zivota. Ze nemam zaujem a tiez, ze muz v jeho veku si uz nemoze dovolit mrhat casom s neperspektivnymi uletmi. Nechapal. Vo svojej opitosti som mala silacke reci:

"I will misuse guys like they misuse women."
"Start with me," povedal mi sebavedomo.

Slubila som mu sluby, dal mi cislo. Este v taxiku som ho vymazala. Nemam apetit.

Wannabe modelky

Darina pracovala v reklamnej agenture. Malej, ale velmi vykonnej, ako mi stihla vysvetlit. V metre mi ukazovala ich plagaty. Hmatatelne vysledky jej snazenia.

"Milujem take tie radoby-modelky," vzdychla si Darina a listovala v booku dievciny z Bratislavy. Tvar mala peknu.
"67 cez pas," pokracovala, znacne rozcarovana. Podala mi book a prstom poklepkala na fotku dievciny z profilu.

Vzala dalsi book do ruky, kym sme cakali jej draheho.
"Uz si videla modelku, co sa hanbi?" povedala a podala mi book krehko vyzerajucej dievciny, ktorej som tipovala 15, na niektorych fotkach 13 rokov.

Cez vikend som zo suplika vyhrabala vizitku modelingovej skautky. Kde ta mala oci, ked mi ju podavala?

My lover, my dearest friend, my laptop.

Dosiahla som uroven spred par rokov. Opat som zaspavala s notebookom v naruci. Pritom bolo take jednoduche ziskat si v tomto meste pozornost muzov. Vychodoeuropske crty tvare pripominajuce im radodajnu Svetlanu z nizkonakladovych filmov a podla potreby jemny az drsny prizvuk sposobovali, ze si opat pripadali ako na vylete v Moskve. Stacilo tak malo, toto mesto trpelo na permanentnu erekciu...

Lenze to by chcelo niekoho, kto by ma vytrhol z deliria, neserviroval mi otrepane frazy, otrepane kroky, otrepane vyhovorky na druhy den rano. Kto by si pamatal moje meno a videl vo mne cloveka a nie narodnost.

Skatulky. Mam pocit, ze z niektorych by sa nevedel vymanit ani Copperfield.

Masaz

V nekrestansku hodinu nacupitam do bielomodrej budovy na svoju pravidelnu tristvrtehodinku telesneho utrpenia.
"Neboli to?" pyta sa ma Zuzka. Otvaram usta na odpoved, no hlaska nevydam. Sustredujem vsetku energiu na udrzanie slziciek, ktore mi vhrknu do oci zakazdym, co mi Zuzka oddeluje svaly od kosti a nasledne, velmi neochotne vracia na spravnu poziciu. Zuzka, Zuzicka, znela tak drobne a nezne. Kto mohol tusit ze je odomna o hlavu vyssia, poriadny kus zeny, co by ma v momente mohol zlomit vpol.

Vo chvilach psychickeho vypatia vyhladavam telesnu bolest. Vraj rovnovaha tela a ducha. Ani toto nestaci...

Az kym nas tvoj job nerozdeli

Viem, ze sme sa hrali nezavazne, ale ja by som bola schopna kvoli nemu sa neprestahovat, zapustit kotvy, mat nalinajkovany zivot, pracu vo firme, odkial som pred troma mesiacmi odisla, byvat v podnajme v Podunajskych Biskupiciach, aby sme si potom za dvestorocnu hypoteku kupili trojizbak vo Vajnoroch. Alebo tak podobne.
"Predali ma na projekt," oznamil mi opatrne, podavajuc mi pohar vody u seba v kuchyni.
Bam. Len tak. Novodoba obdoba otrokarstva - korporatna spolocnost. Jedna z tych Aj-TY konzultantskych spolocnosti, ktorych zamestnanci si na fejsbuku pisali statusy - o polnoci z prace - "Chuck Norris raz robil v XYZ a odchadzal odtialto poriadne zniceny".
"Aha," pocuvala som.
"Do Nemecka. Na 6 mesiacov."
Okamzite mi vyschlo v hrdle. Ten pohar vody vobec nepomahal.
"Vezmes to?" opytala som takmer sepotom.
Ten moment trval pre mna nekonecne dlho.
Prikyvol.
Niekde hlboko vnutri mi odlahlo.