Nevidim, lebo oci mi zaplnaju slzy, nekontrolovane a nechcene. Kvapkaju mi na klavesnicu a citim sa sama, sama v milionovom meste.
Kruta pravda, ako po nej bytostne tuzim. Je tisickrat lepsia ako naucene zdvorilostne frazy, biele lzi a to, co chceme pocut.
"Nechcem ta."
"Nemilujem ta."
"Nic pre mna neznamenas."
Placem, ale zajtra rano pojdem na pohovor, presviedcat pritomnych preco som ja ta prava a najschopnejsia, naplnajuc zivotny plan, sledujuc davno vytycene ciele. Slepa voci tomu, co mohlo byt a otupena voci emociam, tuzbe, ci paralyzujucej naklonnosti voci ludom, ktorych zanechavam za sebou.
Vitaz je sam. Mas pravdu Paolo. Ale taktiez nemozes donutit nikoho, aby ta miloval.
Som sama, sama medzi milionmi.
2 comments:
Paolo ma vzdy pravdu :)
Mne raz jedna kamoska povedala, ze na lasku treba dvoch.
A ja sa pytam, kde toho druheho najst?
Mozno Paolo bude vediet :)
no s vlastnou temou to neni take jednoduche, to vraj smieme az ked sa minu vsetky urcene temy (ale kto by riskoval ze nakoniec sa neminu a zostane ta najhorsia s najhorsim skolitelom...to uz som sa radsej zapisala na taku ktorej nerozumiem a pojdem sa spytat co to ma byt :D)
Post a Comment