Friday, July 30, 2010

Retrospektivne

Na prelome maja a juna, presne ten tyzden, ked nas teplo prichytilo nepripravenych. Slnecne luce paliace na hlavy a rapidne scrvknutie sa satnika u neznejsej populacie sposobilo odstavku logickeho zmyslania a teplej vody v niektorych castiach Bratislavy.

V milionovom dome, chlastali sme homeless style. Na zemi. Kto mal pohar bol za snoba.

Velkolepo nam predstavoval novostavbu, biele steny neposkvrnene jedinym komarom zabitym pocas bezsennej letnej noci, kozub - ocividne najopotrebovanejsiu cast domu. Isto sa citil ako P.Diddy.

"Pekna postel, co." uchechtol sa, ked sme pocas vedenej tury zastali uprostred jeho izby.
"Tak to hej," potdokla Zlatica vecne.

Asi vycitil sancu, alhokol z nasho dychu. Vela, vela alkoholu. Rozhodil rukami v snahe umiestnit ich kazdej z nas okolo pliec a otocil sa s velavyznamnym vyrazom v tvari na Zlaticu.
"Vies kolko bab uz prislo v tejto posteli o panenstvo?"

Hm, skusim hadat. Nula?

Taxik prisiel do 10 minut. Som kralom unikov!

Sunday, July 25, 2010

Ked slova nestacia, skusime nadavky

Bol synacik bohateho otecka. Matke vraj zacalo hrabat a ako som ho sledovala, vobec som sa jej necudovala.

Nechal sa pozyvat na piva, aj ked mal pracu, ktoru mu otecko statutar dohodil vo firme, ktorej sefoval. Obtazoval opite baby, ked sa nevladali branit, neustale sa na nieco stazoval. Na otazky odpovedal spravidla opitym smiechom. Aj ked bol este triezvy. Vyzeral ako model na spodne pradlo, no akonahle otvoril usta...

"Mal tazky zivot," povedal mi jeho spoluziak o pol tretej rano u mna na terase.

Sibnuta matka? Tu mam aj ja, len nie oficialne. Zdravotne problemy? Porozpravam sa o tom nabuduce s kolegynami v cakarni NOU. Robota, ktora ti plati aj ked tam nie si? Da sa vobec na toto kontrovat?

Kto z nas mal lahky zivot? V urcitych momentoch si to kazdy z nas musi odsrat. Tazky zivot ospravedlnuje, ze si kokot.

Friday, July 23, 2010

Len pre seba

Ziarilim na skarede kravy, co mu vypisuju na fejsbuku. Chcem ho celeho pre seba, rozmyslam, ci to citi rovnako, alebo sa len super ovlada, ked je so mnou. Porozpraval mi celu historiu, l'histoire de luv. Ako mu jedna zlomila srdce, vydala sa za jeho najlepsieho kamarata. Zizala som vtedy nanho ako tela na nove vratka.
Svina, vedel preco mi to hovoril. Roztopila som sa ako cokolada v tomto teple, roztapala som sa do placht, s jedinou misiou na rozume. Aby sa citil dobre, aby zabudol, aby tu bolest vykrylo nieco ine. Ja.

Nie som sutazivy typ. Krucifix, toto musim vyhrat.

Sunday, July 11, 2010

I am thousand years old

Hladina alkoholu dosiahla vrchol, toxiny mi vyraduju mozog z prevadzky, uplny blackout. Opat v uliciach, ktore sa stali mojim prechodnym bydliskom, uz len si schranku prenajat a nechat si sem posielat ucty. To by bolo pekne.

Nie som spokojna, nie som ani len nespokojna, mozno trochu sklamana, mozno skutocne chcem byt niekde uplne inde. S niekym inym.

Pozeram na tu bizarnu, pozliepanu spolocnost, v ktorej som sa ocitla. V obcianskom nam svieti rovnaky rok narodenia, no mam pocit, ze sme kazdy niekde inde. V zivote predovsetkym, geograficke vzdialenosti su prilis lahko definovatelne. Na deti v Ugande sa nechytam, ale ak niekto ku mne este raz napochoduje s tym "ze co ty vies o zivote?" tak mu asi jednu vypalim. Panvicou.

Tesne po polnoci mi zvoni telefon.
"Chces hodit domov?"
Nic lepsie ako moj osobny taxik, ktory ma vytiahne z tejto zufalo pomalej "zabavy" som si nemohla predstavit. Zlaticu som nechala na krku eLovi, neviem dokedy vydrzim sledovat jej samodestruktivne akcie. Zakazdym, ked nieco na tuto temu utrusim si pripadam, ako krkavcia matka, ktora chce svoju dietatu vytrhnut z narucia jeho oblubenu hracku. Aj ked je uz na maderu.

Na dialnici minieme vyjadz. Pred nami tabula smer Zilina. Zneistiem.
"Nechcel si ma hodit domov?"
Vrhne na mna spokojny usmev.
"Nepovedal som ku komu."

Saturday, July 10, 2010

Identita

Dvaja jednou nohou emigranti, prechadzame sa po Starom meste. Tie pocity su ine. Prezite roky akoby patrili niekomu inemu a ja vsetko nanovo objavujem. Prvy krat naozaj vidim.

Farby, tvary, ludi.

On pred divadlom zastane a chvilu sleduje hlucik turistov, ktori si vysvietenu budovu fotia o stosest. Takmer ako keby sa snazil naladit na ich vlnu, zdielat s nimi ich nadsenie z tohto architektonickeho veldiela.

Nedrzime sa za ruky, dokonca kracame meter od seba. Nepriznavame sa takmer k nicomu. K zarobku, studijnemu priemeru trebars, jeden k druhemu.

Skatulky. Bojime sa, ze nas do nich niekto strci.

Ja viem, ty vies, zrazu to uplne staci...

Friday, July 2, 2010

Paradox moznosti

Obcas je to pekelne surrealne.
"Ak sme takto zdeformovane teraz, predstav si co bude o 10 rokov. Alebo o dvadsat," nadhodila Americanka vecer v nasom tradicnom podniku.
"To uz budes mat, job, decka, manzela...svoj zabehany stereotyp, ked ta najviac vzrusi akcia na Pampersky a skolske potreby."
Sarka mala asi pravdu.

Pozerala som sa na tie tvare a hlavou mi zacali virit myslienky. Zatial nic nemame a tak ani nemame co stratit. Americanka bola zas o rok starsia. "Mudrejsia", uchechtla sa. Cudovala som sa, kam kazda z nas smerujeme. Sarka v tom mala jasno. Bratislava. Tu zije, tu ostane. Len my s Americankou musime vymyslat, mame to v krvi. A Tanecnica pochopitelne, ta vecer s nami nebola prave preto, ze bola v zahranici. Na svadbe chalana zo Schnitzel city a jeho snubenici - teraz uz pani manzelky - z Izrealu.

Mam rovnaky problem ako Carrie Bradshaw. Soo many choices that we are not able to make any. Rozhodnut sa pre jeden smer, jedno mesto, jednu karieru, jedneho muza. Znamena to rozhodnut sa proti vsetkemu ostatnemu. Zavrhnut vsetky ostatne moznosti.

Obcas si vravim, dobre ze sa neponahlam, mozno idem zlym smerom.