Friday, November 21, 2008

Čo znamená ignorácia

Stačí päť centimetrov snehu a celá Bratislava je hore nohami. Sedeli sme na obede v našej obľúbenej študentskej reštike a čakali na rezeň.

Šárka poklesla na duchu. Okrem školy ju štval hlavne jeden muž- Igor.

"Chápete, normálne ma ignoruje!" neveriacky pokrútila hlavou a roztrhla papierik pod pohár na miniatúrne kúsky.
"Ani mi po beánke nenapísal. NO chápete to?"

Veruže sme to nechápali. Sedeli sme tam celá tlupa, všetky informované o aktuálnej situácii a bez štipky pochopenia pre trápenie nezadanej mladej ženy.

O chvílu prišiel Martin. Pozrel na nás a sadol si rovno uprostred. A potom prišiel Igor. Za ruku držal priemerne vysokú brunetu s trochu tupým výrazom v tvári. Šárke sa rozžiarili očičká ale v momente, keď si uvedomila, čo sa deje jej ten úsmev rýchlo zamrzol. Zavetrila som problémy.

"Čaute," pozdravil Igor. "Toto je Zuzka, moja...priateľka."

Ostalo hrobové ticho. Všetky oči sa ledva odlepili od Igora a upriamili na Šárku. Husté.

"Čáááute," hlesla Zuzka, Igorova priateľka.

Prisahám, že Šárkina tvár vystriedala celú paletu farieb od bielej, cez zelenú, až po sýtu červenú. Nenápadne som v kabáte nahmatala mobil a stlačila päťku- rýchlu voľbu na Šárku. Tento trik používame vždy, keď sa potrebujeme zachrániť už od osudného leta v 2003. Práve včas, sledovala som, ako sa Zuzana snaži vtlačiť priateľský bozk na Šárkino líco držiac Igora za pravicu. Šárka sa strhla na zvonenie a len ťažko sa jej darilo zakryť odľahčený úsmev na perách. Zrušila môj hovor a dvihla mobil k uchu.

"Ahoj zlato!" zaševelila do hluchého slúchatka.

Postavila sa s veľmi dôležitým výrazom v tvári a odkráčala, aby mala viac súkromia.

"Vy ste akože šetci spolužiaci, či čo?" spýtala sa Zuzka.

Venovala som jej jeden pohľad. Veľmi dlhý a skúmavý.

Za päť minút sa vrátila a tvárila sa, že má naponáhlo. "Musím, decká!" Vzala kabát a už jej nebolo.

"Aspoň si mala majestátny odchod," uchechtla som sa, keď som Šárke podávala ďalšiu vreckovku. Najprv sa do nej hlasno vysmrkala a potom si utrela oči. Viem, že akékoľvek napomínanie o nehygiene by mi odporučila strčit si do...

Vo večernej róbe sa najlepšie trsá

"Viem, že útek nie je riešenie." povedala Američanka včera večer na beánii.

"Hej? A prečo?" chcela som vedieť. Trochu ju potrápiť.

"Lebo sa pondelok musím vrátiť späť."

"Ani alkohol nie je riešenie." Povedala Šárka a obrátila do seba šamprlík. "Ale prečo sa neožrať, keď môžme?"

"A navyše je happy hour!" zvýskla Tanečnica a zodvihla svoj koktail. "Na nás!"

"Na mladosť!" pridala som sa.

"Na happy hour!" uchechtla sa Američanka.

Okolo polnoci, keď Tanečnica odchádzala sme nevedeli zohnať Šárku. Presnorili sme takmer celé PKO a ja som si vybila baterku v mobilnom telefóne na pokusoch sa jej dovolať. Po pol hodine sa objavila. Vlasy spredu uhladené za uší a vzadu rozcuchané, trblietavý rúž rozmazaný okolo úst a pery červené.

"Šárka," začala Tanečnica, "prečo sa ti trblieta dekolt?"

Šárka sa trochu tajomne, za to viac otrundžene usmiala a len mávla rukou.

Pozreli sme na seba. "Igor!"

Šárke sa rozžiarili očičká. Prikývla.

Neskôr, po tom, čo sme vystískali Šárku, vypočuli si detail za detailom všetko čo predchádzalo vášnivej bozkávačke v Igorovom aute a vyprevadili Tanečnincu, ktorá pre zmenu v porovnaní s predchádzajúcim rokom odchádzala po svojich a bez statných záchrankárov bo svojom boku, sme sedeli s Američankou. Sledovali sme jej bývalého takmer frajera ako sa natriasa na javisku a spieva tie desne staré pesničky od štvorice z Manchestra a jej rádo-by frajera ako vykrúca dajakú blondýnku v červených šatách.

"Teším sa so Šárkou," zakričala mi do ucha.

Usmiala som sa. "Ja tiež. Vyzerala strašne vyjavená. Ale šťastná."

Američanka so znechutením odvrátila pohľad od túliacej sa dvojky- žena v červenom a Američankin "budúci frajer, len o tom ešte nevie."

"Je šťastná, lebo netuší, do akej brindy sa dostala."

Američanka vstala, dopila koktail štýlom štart-cieľ a vrhla sa na tanečnú plochu. Následne sa na ňu vrhlo asi tucet chalanov. A tancovala like a maniac, she's a maniac on the floor...

Saturday, November 15, 2008

I know you won't

"Moja nechápavosť nad mužskými činmi prerastá do zúfalstva."

Mám Američanku nadovšetko rada, ale v prioritnom postavení prehráva s okrášlujúcim ničím nerušeným osem a pol hodinovým spánkom.

"Koľko je hodín?" zamumlala som do telefónu. Moje prekliatie, že som si zvykla spávať s mobilom takmer pri hlave aby som ani náhodou neprespala budík. Alebo Američankin telefonát.

"Pol piatej, načo ti to je?!" zavrčala z druhej strany. Vedela som, že musí byť v ťažkom rozpoložení a že sa niečo muselo prihodiť, keď je o pol piatej hore.

"Čo sa deje?" mumlala som o niečo rezignovanejšie a snažila sa horko-ťažko vybaviť si Jamesa Bonda v trenkách, o ktorom sa mi práve snívalo.

"Prečo tí, ktorí chodia so mnou sú záletníci a tí, ktorých chcem sú verní ako psi?"

Nesnažila som sa pochopiť.

"Nedokáže sa mi ani pozrieť do očí. Nerozpráva sa so mnou. Je ako urazené malé decko. Do riti. A čo som mu spravila? Nenechala som si skákať po hlave. Mám svoju hrdosť. I keď mám čo robiť, aby som ju zakaždým neodhodila bokom. Vlastne to bolo. Teraz ho už nechcem. Nezáleží mi na ňom. Ale nechápem to jeho trucovanie. Hajzel je to. Ani pomstiť sa mu nemôžem lebo všetci sú nekooperatívni kokoti."

"...ako prosím?"

"A.J. bol dnes celý večer s nejakou mrochtou. Je zadaný. A Fernando, ten je verný ako pes svojej neštastnej láske, ktorú nechal v Španielsku a ktorá ho odmieta. Čo za kravu to musí byť, že nechce JEHO? Vraj neštastná láska. Keď sa chlapec bude naďalej vyfarbovať v takýchto farbách, tak budeme dvaja neštastne zamilovaní."

"Aha. Takže Juan ťa nechce a A.J. s Fernandom sú kvázi zadaní."

"Nie." odvrkla Američanka. "Juan ma chce, vidím to na ňom. Vidím to, ako sa nemôže ani pozerať na to, ako tancujem s inými, ako sa smejem na všetkých tých debilkov, aby som mu dokázala, že sa bavím dobe aj bez neho a vzbudila v ňom žiarlivosť. Viem, že najradšej by ma oprel o najbližšiu stenu a dokončil, čo nestihol na chate. Viem, že ma chce. Len sa hrá na urazeného. Ja ho nechcem. Všetko dosral."

"Aha." tentokrát som bola ticho hodnú chvílu. O pol piatej ráno mi to trikrát rýchlo nemyslí. "A prečo máš krízu?"

Na druhej strane slúchatka bolo ticho. Inteligentná, sofistikovaná, relatívne bohatá, štýlová a prekrásna Američanka s tvárou, ktorú jej závidí aj Adriana Sklenaříková a postavou vytrénovanou od toľkých rôznych športov, ktorým sa ona venuje, sama netušila, prečo sa trápi kvôli ľuďom, ktorým za tri mesiace povie do-ne-videnia.

"Vieš, niekedy ťa najviac ovplynia ľudia s ktorými si krátko, zato intenzívne. Viem, že o pár mesiacov budem len s vreckovkou spomínať na tento semester, ale predstavovala som si to inak. Sklamali ma."

Dostala som strašnú chuť objať Američanku a praštiť do nej celú tabuľku čokolády. Nech jej tie nové nohavice neodstávajú v páse.

"Niečo ti na to poviem. Štvrtok. Za 5 dní. Už čoskoro. Sú to len chalani. Chlapcov je na svete hromada. Easy come, easy gone!"

Američanka sa potichu uchetla.

"Povedz mi...aké je to byť zamilovaná?"

Zrazu som precitla z toho oparu. Otočila som sa na pokojne odfukujúce motovidlo. Vlasy mal rozstrapatené a ležiac na boku ma jednou rukou pridŕžal. Riskanté. Ale ak stavíte na toho správneho koňa, vyhráte mnohonásobne viac, ako keď vôbec nestávkujete. Život je lotéria.