Recap

Piatok

Uprostred rozhovoru sa chcem pohnut, no opatok sa mi zasekol medzi drevenymi doskami, ktore tvoria podlahu. Normalne sa pred kolegami neukazujem v 10cm podpatkoch, ale dress code vianocneho vecierku si to priam pytal.
O par hodin neskor som znacne pripita z francuzskeho sampusu. Drvivu vacsinu pritomnych nepoznam. Rozmyslam, kto su ti idioti, s ktorymi si v praci vymienam emaily. Vsetci moji oblubenci su no-show, kedze nepatria medzi trvalych zamestnancov.
Idem si po dalsi poharik.

Pondelok

Stale ma skriabe v hrdle a hlas mam zachripnuty ako 50-rocny fajciar. To mam z toho, ze som cely vecer vrieskala. Pamatam si, ze som sa rozpravala s viacerymi ludmi, no detaily som splachla poharikom (alebo troma) Laurent Perrier.
"Nie ze zasa budes balit chlapov!" hlesla piatok kolegyna na pre-drinkoch. Iba som sa zasmiala. Myslim, ze balit chlapov nedokazem. Vacsinou sa oni priplichtia. Alebo, ze by som to bola ja?
Blika mi sprava na firemnom chate. Tom. Ze vraj dobry pokec. Skoda len, ze si nepamatam o com. Priznavam sa mu.
"To je len dobre," odpoveda mi na to.


Ooops, o tomto pred Fredom radsej pomlcime.

Slamenna vdova

Fred je opat na sluzobke na druhom pobrezi, uz sa to pomaly stava zvykom. Ratam minuty, ktore stravime telefonatmi, aj tych je biedne. Vzdy mu do toho niekto skoci, nieco sa pokazi, Fred musi vstat a ist manazovat. Zachranovat. Buzerovat. Robit.

Fred nema cas a tak sa zabavam ako najlepsie viem, sama. Browsujem internet, v duchu nakupujem (kedze nie su prachy ani miesto na nove kramy), pisem zoznamy, robim plany, potim sa v posilke, nech ma este niekto chce, ak si to Fred nakoniec aj tak rozmysli, chodim behat.

Dnes dosiahol vnutorny nepokoj vrchol a potrebovala som poriadne prevetrat hlavu. Vetranie hlavy mi trvalo 12 kilometrov. Clovek sa niekde v polovici zabudne a potom funguje uz len na zotrvacnost. Hlavou mi prebleskne, co by mi na to povedala mama.

"Dojebes si kolena!"

Ona by mi taketo excesy netolerovala.

Ak ho nakoniec oficialne povysia, bude zo mna asi maratonec.