"Zacni zit," hovori mi Tanecnica, po tom, ako jej opisujem moje momentalne peripetie.
Obcas mi napise, len tak, "aby sme zostali v kontakte". Pise mi coraz pomenej, roboty vyse hlavy, povysili ho, po dvoch mesiacoch, pred vianocami treba odovzdat beta verziu na testovanie, bla bla bla...
Uz nechytam infarktove stavy zakazdym, ked sa pripajam na gmail, ako na zaciatku. Uz pomyslenie na neho tak skurvene neboli.
"Doveruj," pokracuje Tanecnica.
Zaplatime, posadim ju na elektricku a teperim sa sama domov. V snehu a tme, dycham iba mraz. Smyka sa. Silna muzska ruka, ktoru by som mohla chytit by mozno zabranila mojim sustavnym tendenciam na pad.
No comments:
Post a Comment