V budove, ktora stala par desiatok metrov od radnice a kde sidlila Kolumbijska ambasada, som sedela v penthause na najvyssom poschodi. To tempo reci a moja chabe znalosti, ktore mi umoznovali zachytit iba zhruba temu konverzacie, ten pocit stratenia mi pripominali hodiny jazykoveho kurzu na Institute.
Sedela som tam, obklopena jeho znamymi a rozmyslala som, ako som sa dostala do tejto spolocnosti. Ja, dievca z vychodnej Europy, s rodicmi trapnej cesko-slovenskej kombinacie a s nedostatkom prihod z internatnej skoly, som pozerala na toho, kto ma sem v tento vecer priviedol.
"Nous sommes ensemble", povie ukazujuc na mna.
Mam sto chuti sa postavit a zabalit to, toto je prilis, toto je moc. Kompletne v zajati rovnakych pocitov, ako ked som citala Kafkov Zamok.
Neviem ci je to nedostatkom sebavedomia alebo len uvedomenia si reality. Tych priepastnych rozdielov, neskutocnom vyzname vzdelania, ktory ma v ten moment ovalil uplne necakane. We would never work, ozyva sa mi v hlave vlastny hlas. Ja sa radsej vratim k Petovi z Petrzalky, ten aspon nerozoznava vina podla buketov.
1 comment:
ja presne poznam ten pocit. tym sa cely ten vychodoeuropsky komplex este zhorsuje. a neviem veru ci sa s tym da nieco urobit.
Post a Comment