Dvaja jednou nohou emigranti, prechadzame sa po Starom meste. Tie pocity su ine. Prezite roky akoby patrili niekomu inemu a ja vsetko nanovo objavujem. Prvy krat naozaj vidim.
Farby, tvary, ludi.
On pred divadlom zastane a chvilu sleduje hlucik turistov, ktori si vysvietenu budovu fotia o stosest. Takmer ako keby sa snazil naladit na ich vlnu, zdielat s nimi ich nadsenie z tohto architektonickeho veldiela.
Nedrzime sa za ruky, dokonca kracame meter od seba. Nepriznavame sa takmer k nicomu. K zarobku, studijnemu priemeru trebars, jeden k druhemu.
Skatulky. Bojime sa, ze nas do nich niekto strci.
Ja viem, ty vies, zrazu to uplne staci...
No comments:
Post a Comment