I know you won't

"Moja nechápavosť nad mužskými činmi prerastá do zúfalstva."

Mám Američanku nadovšetko rada, ale v prioritnom postavení prehráva s okrášlujúcim ničím nerušeným osem a pol hodinovým spánkom.

"Koľko je hodín?" zamumlala som do telefónu. Moje prekliatie, že som si zvykla spávať s mobilom takmer pri hlave aby som ani náhodou neprespala budík. Alebo Američankin telefonát.

"Pol piatej, načo ti to je?!" zavrčala z druhej strany. Vedela som, že musí byť v ťažkom rozpoložení a že sa niečo muselo prihodiť, keď je o pol piatej hore.

"Čo sa deje?" mumlala som o niečo rezignovanejšie a snažila sa horko-ťažko vybaviť si Jamesa Bonda v trenkách, o ktorom sa mi práve snívalo.

"Prečo tí, ktorí chodia so mnou sú záletníci a tí, ktorých chcem sú verní ako psi?"

Nesnažila som sa pochopiť.

"Nedokáže sa mi ani pozrieť do očí. Nerozpráva sa so mnou. Je ako urazené malé decko. Do riti. A čo som mu spravila? Nenechala som si skákať po hlave. Mám svoju hrdosť. I keď mám čo robiť, aby som ju zakaždým neodhodila bokom. Vlastne to bolo. Teraz ho už nechcem. Nezáleží mi na ňom. Ale nechápem to jeho trucovanie. Hajzel je to. Ani pomstiť sa mu nemôžem lebo všetci sú nekooperatívni kokoti."

"...ako prosím?"

"A.J. bol dnes celý večer s nejakou mrochtou. Je zadaný. A Fernando, ten je verný ako pes svojej neštastnej láske, ktorú nechal v Španielsku a ktorá ho odmieta. Čo za kravu to musí byť, že nechce JEHO? Vraj neštastná láska. Keď sa chlapec bude naďalej vyfarbovať v takýchto farbách, tak budeme dvaja neštastne zamilovaní."

"Aha. Takže Juan ťa nechce a A.J. s Fernandom sú kvázi zadaní."

"Nie." odvrkla Američanka. "Juan ma chce, vidím to na ňom. Vidím to, ako sa nemôže ani pozerať na to, ako tancujem s inými, ako sa smejem na všetkých tých debilkov, aby som mu dokázala, že sa bavím dobe aj bez neho a vzbudila v ňom žiarlivosť. Viem, že najradšej by ma oprel o najbližšiu stenu a dokončil, čo nestihol na chate. Viem, že ma chce. Len sa hrá na urazeného. Ja ho nechcem. Všetko dosral."

"Aha." tentokrát som bola ticho hodnú chvílu. O pol piatej ráno mi to trikrát rýchlo nemyslí. "A prečo máš krízu?"

Na druhej strane slúchatka bolo ticho. Inteligentná, sofistikovaná, relatívne bohatá, štýlová a prekrásna Američanka s tvárou, ktorú jej závidí aj Adriana Sklenaříková a postavou vytrénovanou od toľkých rôznych športov, ktorým sa ona venuje, sama netušila, prečo sa trápi kvôli ľuďom, ktorým za tri mesiace povie do-ne-videnia.

"Vieš, niekedy ťa najviac ovplynia ľudia s ktorými si krátko, zato intenzívne. Viem, že o pár mesiacov budem len s vreckovkou spomínať na tento semester, ale predstavovala som si to inak. Sklamali ma."

Dostala som strašnú chuť objať Američanku a praštiť do nej celú tabuľku čokolády. Nech jej tie nové nohavice neodstávajú v páse.

"Niečo ti na to poviem. Štvrtok. Za 5 dní. Už čoskoro. Sú to len chalani. Chlapcov je na svete hromada. Easy come, easy gone!"

Američanka sa potichu uchetla.

"Povedz mi...aké je to byť zamilovaná?"

Zrazu som precitla z toho oparu. Otočila som sa na pokojne odfukujúce motovidlo. Vlasy mal rozstrapatené a ležiac na boku ma jednou rukou pridŕžal. Riskanté. Ale ak stavíte na toho správneho koňa, vyhráte mnohonásobne viac, ako keď vôbec nestávkujete. Život je lotéria.