Sedela som na emergency meetingu a pocuvala rozculeneho sefa.
Po uvodnych piatich minutach mi bolo jasne, ze sme po kolena - nie priam az po bradu v exrementoch. Chargovanie, man days, zmluvna pokuta a kopa dalsich dolezito sa tvariacich slov, ktorymi sa ohanal v nas mala vyvolat pocit absolutnej paniky a mobilizacie.
Namiesto toho som si predstavovala, ako by jeho zapalene rozpravanie vyzeralo na slow motion kamere. Kazdy detail, kazda navreta zilka a sliny, ktore mu v malych kvapockach odletovali z ust ako besnemu zvieratu, ktorym v skutocnosti bol.
Musel to byt Stokholmsky syndrom, co sposoboval, ze mi kolegovia zacinali pripadat sexualne atraktivni. Citila som sa zadrziavana proti svojej voli, no pekna suma na ucte na konci kazdeho tyzdna mi prepomenuli, ze mam drzat hubu a krok.
Popripade sadat si na mitingoch sefovi z uhla a vzdy, VZDY, nosit balicek vreckoviek. Zrazu-pritazlivy kolega, ktoremu sa neuslo miesto z uhla, to snad bude vediet ocenit.
No comments:
Post a Comment